Stratený chlapec

Autor: Diana Veizerová | 31.1.2011 o 15:40 | (upravené 3.2.2011 o 17:53) Karma článku: 8,86 | Prečítané:  937x

Bolo to asi pred rokom. Vonku začínali svietiť prvé jarné lúče, doma som sa nudila, tak som zobrala psa a išla som sa prejsť. Zvyčajne sa mi to nestáva, ale vtedy ma to počasie doslova vyhnalo von. Najskôr som chodila po frekventovaných uličkách plných ľudí. Potom som sa vybrala po uličkách, kde skoro vôbec nechodím aj keď sú neďaleko. Raz za čas niekto prešiel okolo, prešlo aj pár psíčkarov, čomu sa potešil viac môj psík. Prechádzala som vyhriatymi chodníčkami asi hodinu, už som sa pomaly chcela pobrať domov. Veď už sme boli vyvenčené obe. Aj ja, aj Stela. Onedlho k Stele pribehol malý chlapec, čomu som sa  vôbec nečudovala, veď deti stále utekajú pohladkať psov, ktorých vidia z diaľky cupitať.

 

Bol pri  mne už asi 10 minút, zistila som, že má 7 a je prváčik. Niežeby som sa čudovala, že nemá pri sebe mamu, veď koľko detí už v jeho veku pobehuje s kamarátmi po sídlisku a ešte k tomu to bolo okolo obeda. Ale on tam bol úplne sám, preto to bolo neobvyklé, veď žiadny malý chlapec nejde len tak sám von. Tak som sa ho spýtala, že s kým je vonku a povedal, že s mamou.

Išiel s ňou do mesta, boli v obchode a on sa išiel pozrieť na hračky. Mamu nikde nevidel, tak išiel von, myslel si, že ho čaká tam. Vonku nebola, tak chcel ísť sám domov. Veď predsa už toľko krát kráčal domov, že sa nič nestane. No trošku sa precenil a zablúdil. Podľa toho, že bola sobota a 13 hodín som usúdila, že sa takto môže motať minimálne hodinu, keďže obchody sa v meste zatvárali okolo 12-tej.

Adam si však nerobil ťažkú hlavu z toho, že netrafil domov a nevie si spomenúť kadiaľ sa tam dostane. Veď mal vo vrecku krabičkový džúsik a horalku. Dokonca mu nikto ani neustále nepripomínal, aby sa pozeral, keď ide cez prechod. Veď mu to toľko krát opakovali, že to sa ani nedá zabudnúť. Rozprávala som sa s ním takto asi polhodinku, takže mi stihol vykecať skoro všetko.

Opýtala som sa ho kde býva, že pôjdeme za jeho mamou, aby sa o neho nebála a on si bude môcť sadnúť konečne pred počítač(nakoľko mi toho dosť rozprával o jeho obľúbených hrách). Povedal mi presnú adresu. Ulicu, číslo domu aj meno. V danej situácii to bolo super, ale vždy to nemusí byť fajn, keď hocikomu, kto sa mu zdá sympatický toto povie. Vysvetlila som mu, že je výborné, keď si pamätá svoju adresu, ale že ak by sa situácia opakovala, nech ju nehovorí, len tak niekomu okoloidúcemu.

Pôvodne som chcela ísť na políciu a tam ho „odovzdať", ale po vyslovení jeho adresy som si to rozmyslela. Vedela som kde to je, tak sme tam spolu šli. Keď už sme boli kúsok od jeho bytu, trafil a ukázal mi cestu aj sám. Povedal mi, že odteraz som jeho kamoška a že ďakuje(no, nezabudol podotknúť, že by určite trafil neskôr aj sám :))

Zazvonili sme spolu na zvonček pri vchodových dverách, povedala som, čo je vo veci a jeho oco nám otvoril dvere. Mama aj s otcom stáli pri dverách a taký šťastný pohľad som ešte asi ani nevidela. Objali ho, vysvetlili mu, čo má robiť nabudúce. Dohovorili mu, komu má a komu nemá hovoriť adresu. Mne asi milión krát poďakovali. S dobrým pocitom a bonboniérou v ruke ako bonus som išla domov. Stela tiež neobišla naprázdno. Na večeru asi mať šunku nebudú :-). Adamka som ešte zopár krát stretla, no už nikdy nie samého.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

V New Jersey narazil vlak do nástupišťa, hlásia mŕtvych a stovku ranených

Vlak narazil na zakončenie slepej koľaje a vybehol na plochu pri nástupištiach.

KULTÚRA

Vrátil sa, aby zúročil skúsenosti. Chrabrí Maďari mu to spočítali

Múdry je iba ten s peniazmi, hovorí člen recesistickej maďarskej strany.


Už ste čítali?